Ruky má stále špinavé. Tvrdú robotu prezrádza už stisk jeho pravačky. Pre niekoho smrdí od zvierat. Pre tých, ktorí ho poznajú, vonia svojim svetom. Mikrosvetom uprostred civilizácie. Okolitý svet je pre neho rezerváciou. Bertram Beták je slovenský Krokodíl Dundy.
Prinášame vám príbeh mladého človeka, ktorý sa rozhodol žiť medzi zvieratami. Už štyri roky býva na zvieracej farme, obklopený skromnými podmienkami, ktoré by mu mnohí z nás, priznám sa, nezávideli.
Miesto jeho trvalého bydliska, neďaleko vodného diela Kráľová nad Váhom v šalianskom okrese je nevhodné pre vyparádené paničky na vysokých podpätkoch s kilami líčidiel na tvári. Pre niekoho všade špina, pre iných prirodzené prostredie.
Na pozemku o troch hektároch chová pri neveľkom lese neďaleko Váhu dvadsaťsedemročný Bertram Beták vyše dvadsať druhov zvierat. Aj napriek tomu, že sa farma nachádza neďaleko malej dediny, je jeho svet na kilometre vzdialený od civilizácie.
Žiaden zbohatlík
Hneď na úvod chceme vyvrátiť predstavu o zbohatlíkovi, ktorý si urobil na samote príjemné bývanie a nakúpil si zvieratá pre vlastné potešenie.
Nehľadajte žiaden vysoký plot a vydláždenú cestu. Veď začiatky sú všade ťažké. Stará ošarpaná brána a štrkom vysypaná cesta viedla k domu, kde v dvoch izbách býval Bertram s dvadsaťpäť ročným Šaňom, ktorý detský domov vymenil za život na farme.
Postupne sa však ruiny bývalej slepačej farmy menili a tvrdá práca obyvateľov farmy i finančná podpora niektorých subjektov zo Šale i okolia zmenili ráz farmy na nepoznanie.
Návštevníkov víta nová brána, ktorá je ukážkou rezbárskeho umenia majiteľa farmy, dom dnes zakrýva nová strecha a pribudlo i podkrovie.
Zrekonštruované príbytky obyvateľov farmy i príbytky pre zvieratá dodávajú farme ráz pravého sedliackeho dvora.
Predtým tu bolo smetisko s množstvom odpadkov z dediny a schátrané pozostatky niekdajšej slepačej farmy. Dnes vidieť, že sa tu tvrdo robí. „Je to skromný sedliacky dvor, ktorý je a vždy bude viac útulný ako honosný.“
Dnes toto miesto, ktoré funguje pod hlavičkou neinvestičného fondu, navštevujú školské výlety, postihnuté deti a pri starostlivosti o zvieratá tu pomáhajú deti z blízkeho okolia, ktoré nikdy nepocítili, čo je to ozajstná rodina. Robia sa tu rôzne akcie, z ktorých má už tradíciu najväčší živý Betlehem na Slovensku.
Život ako v ZOO
Spojenie so svetom zabezpečuje Bertramovi mobilný telefón, ktorý by zahodil, keby naň nebol odkázaný. Otrokom tohto pokroku sa však nehodlá stať. Uvedomuje si, že technika nás núti k pasivite a ubíja nás. “Pokrok je úpadok ľudskosti. Radšej sa vraciam k primitívnym technikám a manuálnej práci. Tým, že človek začal rozmýšľať nad uľahčením roboty, naložil si na plecia viac psychickej záťaže, ktorú často neunesie,” formuluje Bertram svoj postoj k modernej technike. “Ľudí dnes ničí práve psychické napätie a chýba im fyzická práca, ktorú si často kompenzujú športom. Ten je však už v samotnej podstate umelý,” dodáva.
“Moje sliepky znášajú lepšie vajcia ako tie, ktoré kúpite v obchode.”
Berco, ako ho volajú priatelia, ráno vstane a je v robote. Budíček zazvoní o pol šiestej, leňošenie v posteli si nemôže dovoliť. Treba sa postarať o zvieratá. Vyčistiť, nakŕmiť a denne z dediny priniesť tisíc litrov pitnej vody. Donedávna ju vozil na konskom záprahu, ale teraz mu pomáha motorová trojkolka, ktorú dostal do daru od slovenskej rodiny postihnutej haváriou jadrovej elektrárne v Černobyle. “Ľudia, ktorí žijú zo dňa na deň, sú často ochotnejší pomôcť ako tí, čo nemajú hlboko do vrecka,” hovorí z každodenných skúseností Bertram.
“Nie som nešťastný z toho, čo nemám.”
A z čoho vlastne žije? “Každá koruna sa tu odzrkadlí. Finančne mi pomáha moja rodina, jednotlivci a občas sa nájde sponzor, ktorý pochopí význam tohto miesta. Mám iba na základné veci ako stravu pre seba a pre zvieratá. Každú korunu musím desaťkrát obrátiť, ale nesťažujem sa. Keby som chcel zarábať, robil by som niečo úplne iné,” dodáva na margo peňazí, ktoré dnes hýbu svetom. Cez leto svojpomocne dobudoval splachovací záchod a vodu, ktorá sa síce nedá piť, ale je dobrá aspoň na sprchovanie a umývanie riadu. Dovtedy slúžil na to veľký sud.
Je krava fialová?
“Som vegetariánom, lebo zvieratá sa stali mojimi priateľmi,” hovorí Bertram a dodáva, že sa u neho nikdy nebudú chovať zvieratá na jatky.
“Mali by sme sa zamyslieť nad chovom zvierat pre naše kuchyne. Tieto zvieratá sú prikrmované, majú obmedzený pohyb a žijú v nezvieracích podmienkach. Moje sliepky znášajú lepšie vajcia ako tie, čo kúpite v obchode,” tvrdí Berco.
K jeho najvzácnejším obyvateľom patrí lama, pštros africký a kone. Smutné však zostáva Bertramovo konštatovanie, že dnešné deti pomaly nevedia, ako vyzerá skutočná krava. Milka totiž svojim kolegyniam robí skreslenú reklamu.
Z Bercovho rozprávania sa dozvedáme, že najvďačnejšie sú postihnuté deti. “Sú citlivejšie a majú k zvieratám bližší vzťah. Tešia sa z obyčajných vecí. Mám z ich návštevy vždy veľkú radosť,” dodáva. Jediný časopis, ktorý si pravidelne kupuje v obchode so zmiešaným tovarom, je o koňoch.
Nie je ľahostajný k tomu, čo sa deje vo svete, ale senzácie a nešťastia ho nezaujímajú. “Utvrdzujú ľudí v tom, že existuje ešte niekto, kto je na tom horšie ako sú oni. Môžu si tak vydýchnuť a vlastne sa z toho tešiť,” komentuje správy, ktoré dnes prevládajú v médiách.
V každodennom živote sú podľa neho oveľa dôležitejšie problémy ako pominuteľné sľuby a slová politikov.
“Sťažujeme sa, ale raz budeme aj o tejto dobe hovoriť ako o starých dobrých časoch,” so železným presvedčením konštatuje Bertram.
Človek z rezervácie?
“Niekedy mám problémy vo veľkej civilizácii. Sledujem občas ľudí, ako ma vnímajú, či ma náhodou pohľadom nevoňajú,” priznáva sa vyučený umelecký stolár a rezbár.
Keď vstúpi do banky, ľudia si možno myslia, že vonku odstavil koňa, a tak ho azda aj berú. V dnešnom uponáhľanom svete je totiž jeho život raritou. Ľudia sú v podobných podmienkach a v situáciách, keď si musia tvrdo zarábať na chcleba z donútenia alebo vďaka vlastnej neschopnosti.
On takto žije dobrovoľne. “Pre mňa je rezerváciou okolitý svet,” bráni sa Berco prirovnaniu farmy k rezervácii.
“Obmedzujem sa, ale nesťažujem sa. Nie som nešťastný z toho, čo nemám,” priklincuje Bertram naše rozprávanie, ktorého význam si uvedomujem pri odchode z jeho bydliska.
Zvyknutý na svoje pohodlie a uponáhľané plynutie času opúšťam bránu farmy a opäť vstupujem do našej civilizácie s prívlastkom moderná.
